Marta Györiová (*1947): obaja rodičia prišli v koncentráku o svoje rodiny
HTML-код
- Опубликовано: 19 янв 2025
- Narodila sa 10. apríla 1947 v Košiciach rodičom, ktorí obaja prežili koncentračný tábor. Celá rodina matky Ley Kupferstienovej (židovské meno Lea Bat Mešulam Fisch), neskôr Grossmanovej, a otca Michala Grossmana (žid. meno Mechl Ben Isruel), bola zavraždená v koncentračných táboroch. Martina matka bola umiestnená v Tehelni s celou rodinou a mala tiež vytetované číslo A 9944. Otec nebol označený číslom.
Po návrate z koncentračných táborov sa títo dvaja ľudia stretli a založili si novú rodinu, ktorej potomkovia sú Marta (židovské meno Miriam Rajze Bat Lea) a jej brat Alexander (židovské meno Isruel Ben Mechl). Obaja rodičia pochádzali zo silne veriacich židovských rodín, ktorých po návrate z koncentráku bolo v Košiciach okolo tridsať.
Aj napriek zlým zážitkom z vojny ostala rodina Grossmanovcov veľmi pobožnou. Zmieňuje sa o tom hlavne preto, lebo množstvo židovských rodín, ktorým sa podarilo prežiť koncentračné tábory, odmietalo ďalej veriť v Boha, ktorý ich opustil, keď ho najviac potrebovali. Rodičia Marty tvrdili, že viera je v nich, a teda sa jej nemienili vzdať. Avšak vyznávanie ich náboženstva bolo v tej dobe veľmi ťažké. Hovoríme o päťdesiatych rokoch minulého storočia, ktoré predstavovali ťažké časy po prebratí moci komunistickou stranou, sprevádzané vykonštruovanými politickými procesmi. Ak chcela jej mama v piatkový večer zapáliť sviečky, museli stiahnuť všetky rolety, aby ich náhodou niekto neudal. Ani nie v otcovi, ale v mamke pretrvával stále obrovský strach.
Marta má z mladosti aj veľmi smutné spomienky. So slzami v očiach spomína na momenty, keď bola na bohoslužbách v synagóge na Puškinovej ulici v Košiciach. Najmä zo ženskej galérie sa pri modlitbe Mazkir ozýval strašný plač, kvílenie a vzlykanie, ktoré sa rozliehalo celou synagógou. „To sa slovami nedá opísať.“ Dcéry, matky, sestry a manželky sa nevedeli zmieriť so stratou svojich najbližších, ktorí zahynuli počas holokaustu.
Aj v súčasnej dobe, kedy by sa už človek nemal stretnúť s prejavmi antisemitizmu, sa s nimi, žiaľ, stretáva. Podľa Marty je kameňom úrazu nevedomosť mladých ľudí.
„Antisemitizmus tu bol, je a, žiaľ, aj bude!” Je prítomný všade a nedá sa tomu zabrániť.
kamera a strih: Dominik Janovský, réžia: Sandra Polovková
💶 Krátky film vznikol v rámci projektu s názvom HISTORY DEFINES OUR FUTURE. Realizovaný je v rámci programu “Podnikanie v oblasti kultúry, kultúrne dedičstvo a kultúrna spolupráca” spolufinancovaného z finančného mechanizmu Európskeho hospodárskeho priestoru 2014-2021 a štátneho rozpočtu Slovenskej republiky. Správcom programu je Ministerstvo investícií, regionálneho rozvoja a informatizácie Slovenskej republiky.
Velmi vás obdivuji, paní Martičko🌹. Přeji Vám a Vašim blízkým hodně štěstí zdraví a dny s lidmi, kteří vyzařují pohodu. Lenka a spol
Nejsem židovské viry,ale moji rodiče i prarodiče nás vedli k tomu že jsou všichni lidé si rovní. Jako 14 leta,v roce 1986, jsme s vedoucím filatelistického kroužku, navštívili koncentrační tábor v Osvětimi 😢. Zapálili svíčky, položili květiny. Všichni plakali,bez rozdílu věku, pohlaví, nikdo slzy neskrýval. Bylo to hodně hodně emotivní. Spousta souvislosti mi dosla postupně casem, věkem, kdy jsem si načetla a poslechla ,, zážitky,, přeživších. Mohu jen říct smekám!! Tolik lidiček 😢😢 zemrelo! A to jen že zamindrákovaný neuznaný uřvaný mazal, si honil ego!
Dakujeme za rozhovor, veľa zdravia, Božieho požehnania 🙏
Klobúk dole pred pani Martou že sa o tieto skúsenosti s nami podelila
Baruch HaShem, pani Marta, teším sa na online s Vami a Komárno, Budapest, shalom, chayah Hirsch, children
Všetci sme si rovni...plsti to pre kazdeho...
Mam bryle ale ten mini text vo videu vo strihoch som rád že prectem...😊
Deti na ZŠ by mali povinne chodiť na takto zamerané prednášky či besedy
Do ZŠ som chodil po roku 1993 a v skole nám o slovenských Židoch nehovorili nič
Keby nás, ako deti, kamarát nevzal na exkurziu do prešovskej synagógy tak by som mal možno na to rovnaký názor ako tí rodičia čo si nepriali aby ich deti čo i len videli synagógu
Presne tak abi sa nezabudlo
Strašné je mi ľúto čím si niektorí ľudia museli prejsť...nikdy by som nikoho neodsudzovala len preto že je inej viery....je to len viera ...každý človek je len z mäsa a kostí ...všetci sme len ľudia ....
Náboženstvo sa do 89. roku v škole nevyučovalo! Taký predmet nebol, ak, tak to iba zisťovali a nahlasovali učitelia u svojich žiakov (a nahlasovali riaditeľovi, ktorí to hlásil vyššie)! Deti chodili na náboženstvo mimo školy.