Kedysi bola zlatá krajina keď bola 1/3 polia+1/3 lesy+1/3 lúky+močiare, rieky, potoky. A na poliach rozmanitosť všeličoho. Krajina ako krásny pestrý obraz. Pestré lúky a pestré lesy. A na poliach i lúkach ovocné stromy. Obloha s nádherne vyzdobenými mrakmi. Deti v prírode v potokoch plno rýb a hydina. Na potokoch mlyny. Domy plné rozmanitých zvierat. V krajine ľudia. Horské chodníčky so studienkami a hrnčekom pre každého. Na lúkach kravy, ovce, kozy a medzi nimi pastieri. Stromy boli ako od kaderníka. A ľudia sa všetci zdravili a priali si s úsmevom dobré veci. Pred každým domom kvetiny od jari až do jesene. Všetko dýchalo životom, to sa cítilo už zo vzduchu. V našej dedine bolo 11 mlynov. Aj s hybridným pohonom aj turbínou. Mlelo sa 16 druhov múky. To som ešte pred 67 rokmi zažil. Každý týždeň sa ľudia prechádzali a zdravili všetci v mestách i na dedinských uliciach. I pri práci si skoro všetci krásne spievali. A nespieval iba ten, kto bol chorý a podľa toho chorého každý poznal bez teplomeru. V zime boli biele cesty ako z cukru. To bola radosť po nich ísť. Auto prešlo len občasne. A jeho dym voňal. Potom sa postupne všetko menilo na jednofarebné. Stromy zmizli z lúk i z polí. A s nimi i ľudia z krajiny, deti sa zatvorili do školiek. Ľudia sa schovali za múry. Zmizli močiare. Rieky boli narovnané. Mraky sú často vymetené z oblohy a sú vzácne. A robia sa umelé bez tvaru. Také sivé zašpinenie oblohy. Teplé letné dažde od rovníka nahradili studené od Grónska. V zime prestáva snežiť. A teraz prišli africké suchá. Polia ovládli postrekovače a scifi veľkostroje ako rytieri z vesmíru. A Vy sa ich bojíte. Atď. A keď to, čo bolo kedysi, dnes vidíme na obrazoch a fotografiách, tak sa nám to zdá neskutočné. Samozrejme aj vtedy boli starosti a trápenia. Ako je v každej dobe. Ale! Všetko, to čo bolo sa veľmi zmenilo za jeden ľudský život. Dnes sa tí mladší do 40 rokov majú ešte koho opýtať. Ale aj to rýchle pominie. A o fotografiach a obrazoch doby začneme pochybovať, lebo už to tu nebude a knihy budú vykazovať iba ako málo z toho, čo bolo, zostáva.Ešte sa snažíme zachytiť zbytky toho pekného, ktoré sa stráca. A nie je pravda, že všetko sa stále opakuje. Všetko totiž kamsi smeruje. A nevracia sa. Ale bolo to krásne zažiť to, čo bolo.
Kedysi bola zlatá krajina keď bola 1/3 polia+1/3 lesy+1/3 lúky+močiare, rieky, potoky. A na poliach rozmanitosť všeličoho. Krajina ako krásny pestrý obraz. Pestré lúky a pestré lesy. A na poliach i lúkach ovocné stromy. Obloha s nádherne vyzdobenými mrakmi. Deti v prírode v potokoch plno rýb a hydina. Na potokoch mlyny. Domy plné rozmanitých zvierat. V krajine ľudia. Horské chodníčky so studienkami a hrnčekom pre každého. Na lúkach kravy, ovce, kozy a medzi nimi pastieri. Stromy boli ako od kaderníka. A ľudia sa všetci zdravili a priali si s úsmevom dobré veci. Pred každým domom kvetiny od jari až do jesene. Všetko dýchalo životom, to sa cítilo už zo vzduchu. V našej dedine bolo 11 mlynov. Aj s hybridným pohonom aj turbínou. Mlelo sa 16 druhov múky. To som ešte pred 67 rokmi zažil. Každý týždeň sa ľudia prechádzali a zdravili všetci v mestách i na dedinských uliciach. I pri práci si skoro všetci krásne spievali. A nespieval iba ten, kto bol chorý a podľa toho chorého každý poznal bez teplomeru. V zime boli biele cesty ako z cukru. To bola radosť po nich ísť. Auto prešlo len občasne. A jeho dym voňal. Potom sa postupne všetko menilo na jednofarebné. Stromy zmizli z lúk i z polí. A s nimi i ľudia z krajiny, deti sa zatvorili do školiek. Ľudia sa schovali za múry. Zmizli močiare. Rieky boli narovnané. Mraky sú často vymetené z oblohy a sú vzácne. A robia sa umelé bez tvaru. Také sivé zašpinenie oblohy. Teplé letné dažde od rovníka nahradili studené od Grónska. V zime prestáva snežiť. A teraz prišli africké suchá. Polia ovládli postrekovače a scifi veľkostroje ako rytieri z vesmíru. A Vy sa ich bojíte. Atď. A keď to, čo bolo kedysi, dnes vidíme na obrazoch a fotografiách, tak sa nám to zdá neskutočné. Samozrejme aj vtedy boli starosti a trápenia. Ako je v každej dobe. Ale!
Všetko, to čo bolo sa veľmi zmenilo za jeden ľudský život. Dnes sa tí mladší do 40 rokov majú ešte koho opýtať. Ale aj to rýchle pominie. A o fotografiach a obrazoch doby začneme pochybovať, lebo už to tu nebude a knihy budú vykazovať iba ako málo z toho, čo bolo, zostáva.Ešte sa snažíme zachytiť zbytky toho pekného, ktoré sa stráca. A nie je pravda, že všetko sa stále opakuje.
Všetko totiž kamsi smeruje. A nevracia sa. Ale bolo to krásne zažiť to, čo bolo.